Doga, bábätko a škôlkar cestujú po Slovensku. Časť tretia.

D9 (deň deviaty)

Ubytovanie v tokajskej vinohradníckej oblasti je nad očakávanie. Rovno nad nami je zrúcanina hradu Veľký Kamenec, tak to ideme hneď ráno skontrolovať. Nikde ani živej duše, len niekoľko páriacich sa vidlochvostov. S Miškom si dáme lekciu z biológie a po prehliadke hradu ideme pozrieť najnižší bod na Slovensku. Na brehu Bodrogu stretáme srnku. Na fotku nepočkala a kamarátiť so psinou sa nechcela, fiflena...

Z tokajskej rozhľadne si obzrieme, čo budeme večer piť, a na Arleenkino neskrývané zdesenie naozaj ideme až hore. Zvládla to, herečka, na jednotku...aby aj nie, povzbudzoval ju zdola asi desaťmetrový rad turistov, ktorí sa tiež chceli dostať hore.

D10 (deň desiaty, myslím)

Ako sa vraví....veľa zážitkov, málo spomienok...

Dnes máme veget (rozumej ja a deti, ranný hodinový beh si s gazdom statočne odtrpela len Arleen) a rezerváciu v reštaurácii Zlatá Putňa vo Viničkách. Ideme autobusom. Pre istotu...

Celý deň sa snažíme nájsť nejakého malého vinára, čo nás vezme do pivnice, dá niečo okoštovať a predá pár fľašiek za rozumnejšiu cenu ako v obchode. Zatiaľ neúspešne.

Z Viničiek nám ide autobus o 10 minút. Rýchlo platíme, ale začne liať a kým sa skoordinujeme, autobus nám ujde. Ideme zmoknutí ako myši s kočíkom po dedine, a narážame na plagát na dome "ochutnávka tokajských vín". Neváhame, voláme na priložené číslo, a ujo vraví, že na kedy sa chceme objednať.

Trochu je prekvapený, keď povieme, že stojíme mokrí pred pivnicou...vraví, že potrebuje tak hodinku pripraviť niečo na zahryznutie, pripraviť poháre, vína a podobne.

Vravím, že ideme z reštaurácie, sme z malokarpatského vinárskeho mesta, o víne už čo -to vieme a chceme len koštovať a nakúpiť celoročné rezervy. Čo keď príde ďalší lockdown....?

Tak že okej, do 10 minút príde...Tomu hovorím prozákaznícky prístup!

Myslím, že nechám na čitateľovej predstavivosti zbytok večera...ale po dvoch hodinách a kúpenych niekoľkých kartónoch vína...pán vinár vytiahol aj tajné zásoby "pre kráľovskú návštevu", a tak sme tam okrem troch základných tokajských (furmint, lipovina a muškát žltý, 3, 4, a 5 putňové) ochutnali aj tokajské červené a štvrtú vzácnu tokajskú odrodu Zeta (nektár s cukornatosťou vyše 70) a domov sme šli taxíkom (a prezieravo objednali dodávku, na kočík a tie kartóny...

Večer končíme tematicky v reštaurácii Korona, s porciami ako pre maďarského drevorubača, a so záverečnou sa odkotúľame pozrieť, či naša štvornohá od obeda zmenila polohu, alebo stále spí tak ako sme ju nechali...Nezmenila :D

Matka vrní blahom a čiastkový cieľ výletu považuje za splnený...

D11 (jedenásty deň)

Dve hodiny od Tokaja vychádzajú cca po Gombasek, ale keďže psina jaskyne veľmi nemusí, a niekoľko stalagmitov by sme im chceli predsa len nechať, ideme radšej hore na Silickú planinu. Viac ako strmé serpentíny nás prekvapuje fakt, že tam hore ešte je dedina...A dokonca tam jazdí autobus. Otvárajú sa nám nádherné výhľady. Motorka dosahuje métu 1000 km (na výlety chodíme spolu autom, takže celkový počet km je tak o polovicu väčší).

Piknikovisko krásne, prechádzka lesom takisto a Miško už vyjednáva, že nech rýchlo Dorča naučíme bežkať, aby sme mohli ísť aj do jaskyne. Konečne vidíme tie škrapy a závrty zblízka, a v ľadnici je naozaj zima, tak radšej rýchlo bežíme hore a vyrážame na posledný dnešný úsek cesty, a zároveň posledné stanovisko...apartmán na hradnom kopci vo Fiľakove.

Majiteľka nám nechala kľúče v blízkom fitku...chlapcom zasvietili oči, zhodili veci a hneď sa tam šli pozrieť. Ja som sa zasa s malým a pani dogou vybrala na prechádzku do mesta...bolo mi trochu zvláštne, že nikde nikoho nevidím.

Až po chvíli bližšieho skúmania mi došlo, že miestni síce sú doma, ale keď zbadali psa, rozpŕchli sa ako keby do nich strelil...

D12 (dvanásty deň)

Na Fiľakovskom hrade sa koná nejaký maďarský festival, pripravujú na večer. Ogrcané a obliate šatky a nosiče sa sušia, berieme teda neprezieravo kočík. Kastelána sa pýtame, či môžme ísť na prehliadku hradu so psom. Vraví, že hej, ale s kočíkom že neprejdeme. Dokelu. A malý práve zaspal.

Nuž...znova...odmietame "nie" ako odpoveď a zisťujeme, ako by sa to dalo.

Chalan vraví - vybehnite sa pozrieť a ak to nepôjde, vrátite sa. A vstupné kúpite potom ak by ste zostali.

Berieme teda kočík na ruky a vynášame strmými kamennými chodníkmi.

Pri schodoch štandardne zaváha naprv psina, ale keď vidí, že inej cesty niet, obetavo nakračuje nahor. Keď sa schody zmenia z drevených na roštové, stojí ju to jeden pazúr, ale za gazdom aj do brány pekelnej...

Navrchu sa malý zobudil, tak kočík nechávame pod vežou a pokračujeme po hradbách a obdivujeme kráásne výhľady.

Dolu kupujeme magnetku, a za športový výkon a charizmatického psa nám je odpustené aj vstupné.

Večer sa ešte ideme prejsť na zmrzku, do parku a minizoo, vydesiť pštrosy a miestnych spoluobčanov a v reštaurácii Bebek koštujeme miestne dobroty.

D13 (trinásty deň)

Vo Fiľakove sa nám páči. Domácu pani sme ukecali na jednu noc navyše, tak máme jeden výlet ako bonus.

Cez dedinu Šiatorská Bukovinka prichádzame na parkovisko pod hradom Šomoška. Stopne nás ujo hradný strážca a káže preparkovať auto na iné miesto "viete, ja tu mám veľa turistov a nech sa mi všetky autá zmestia". Trocha nedôverčivo pozeráme na prázdne parkovisko a tie mračná, pri ktorých žiaden normálny človek turistikovať nepôjde....ale ujo sa zjavne vyzná. Veru.. Poškrabká psinu za uchom, prikáže odfotiť mapu, zdôrazňuje povinnosť mať psa na vodítku (minimálne tam, kde to vidno...) a beží navigovať parkujúci autobus. Menší ešte v aute spí, väčšiemu treba cikať a ohromne sa zabáva na tom, že chodí cikať do Maďarska a naspäť. (Z druhej strany hraničného kameňa). Keď mu dojdu kvapaliny, ledva zaplatíme vstupné, s autobusom Trnavákov v pätách, nakladáme polozobudené dieťa do nosiča a poberáme sa ku hradu.

Vždy, keď počujem "ten toho ale musí zožrať", odpovedám s hrôzou v očiach a ukazovaním na manžela: "veru zožerie....A keby ste vedeli koľko zožerie ten pes".

Takže smerom hore máme o zábavu postarané, tetušky kurizujú Miškovi, ujovia zas psine, aby bola vo vesmíre rovnováha.

Len Dorčo si ide svoje...A aby reč nestála, odrieka si periodicku tabuľku, najprv zoznam vzácnych plynov... Heeee, Neeeeee a tak ďalej...

Kamenný vodopád nás vcelku ohúril, ale keďže sme Miškovi sľúbili hrad, museli sme sa predsa vytrepať až hore.

Šomoška je hrad pekný...krásne zachovalý. A keby vás tam niekedy chytila búrka, tak na prízemí veže je aj lavička, nemusíte sedieť na zemi. Vyskúšané, potvrdené :D

Prebalení, nakŕmení, pofotení, dali sme si od hradného strážcu poradiť a zašli pár metrov ďalej k maďarskej hranici na obed. Práve im tam z výbehu zdrhli srnky, a keďže nechceli využiť našu ponuku, že psa po ne pošleme, ostal Miškovi na kamošenie len jeden rebelujúci daniel, ktorý nenasledoval stádo, ale uprednostnil teplo domova. A psina tiež bola rada, naozaj sa jej nechcelo po tomto športovom výkone ešte aj cudzie srny zavracať...

Jedlo bolo výborné, detské ihrisko a "minizoo" tiež. A keby ste chceli vedieť...bazalt sa najčastejšie používa na mačacie hlavy!

Miško konštatuje: Dneska bude doma to, kde bolo doma včera, alebo kde bude dneska doma?

Vtedy konštatujeme, že je načase pobrať sa domov domov, uložiť nové zásoby bezpečne do pivnice, vymeniť deťom oblečenie za väčšiu veľkosť a dopriať psovi zaslúženú rekonvalescenciu.

Cestujte!

Je to sranda a stojí to za to!

Prvá časť

Druhá časť