Doga, bábätko a škôlkar cestujú po Slovensku. Časť druhá.

D3 (deň tretí)

Hlásia dážď, tak hajde do najbližšieho akvaparku...veď čo sa budeme túlať Tatrami, keď je vonku 15 stupňov. Psina dážď nemusí, a my zas nemusíme, keď nám smrdí auto ako mokrý pes, a tak veľmi vďačne zostáva spať v peliešku.

Bohužiaľ...nikto nám nespomenul, že termálne kúpalisko Vrbov, je....no....akosi...outdoor. Prázdne parkovisko nám už mohlo napovedať.  Voda bola síce teplá, ale kŕmiť a prebaľovať na deke v mokrých plavkách...no...neviem, či sa po návrate nepridám k ľadovým medveďom. Na druhej strane, decko bradavku našlo aj poslepiačky cez námrazu na mihalniciach.

Dorčo v kočíku pospal luxusné dve hodiny, kým sme sa my vyjašili...či za tým bol svieži tatranský vzduch alebo podchladenie, neviem, nepovedal, len sa rehlil.

Každopádne, nikto nám v bazénoch nezavadzal, po uši vo vode nám bolo super a užili sme si 4h vstup do poslednej minúty. Za 40€, nech to para tlačí.

Za odmenu sme sa šli zohriať do hádam najluxusnejšej reštaurácie v Kežmarku (môžem fakt odporúčať, hotel Hviezdoslav, nekecajú, naozaj, takto má vyzerať gastronómia) deti sa šli potrhať za rybičkou. Akurát, keď nám ponúkli malokarpatské víno, tak sme sa len pousmiali, pohrialo nás pri srdiečku (však sa netrepeme toľké kilometre aby sme pili to, čo doma).

D4 (deň štvrtý)

Trošičku nesvoji z toho, kde večer hlavu skloníme, vyskakuje na nás nový byt na Airbnb vo Svidníku. Domáce zviera povolené. YES!

Okamžite píšem a dohadujeme sa s majiteľom....veľmi zlatý, prenajíma prvýkrát a vôbec netuší, čo by v takom byte malo pri príchode byť...tak narýchlo píšem - toaleťák, príbor, misky, utierka,...chlapec beží do obchodu a pri ubytovaní podáva tašku s nákupom, tak prvú polhodinu odbaľujem a umývam nové riady.

Využívame skorý checkin a bežíme na Duklu. Chlapci sa vyšantili na tankoch, psinu sme uštvali v Údolí smrti a večer si už len zvládneme objednať pizzu z donášky a odpadávame ako muchy.

D5 (deň piaty)

Chlapec síce vybavenie kuchyne dosť podcenil, ale letákov z infocentra tam navláčil dosť pre jeden autobusový zájazd.

Googlime Vojenské historické múzeum vo Svidníku a zisťujeme, že je to tá budova pod nami, ktorú vidíme z balkóna, tak na prvý ranný spánok sa s kočíkom motáme pomedzi staré vojnové mašiny a infopanely od 1914 po povstanie. Smutne konštatujem, že keby ma sem vzali na strednej, nemusela som mať dvojku z dejepisu  a chlapci ma von musia ťahať za rukáv. Našli totiž leták s bunkrami vo Vyšnom Komárniku a chcú ich vidieť. Ja sa po daždi s nosičom vo svahu zabíjať nemienim, tak vyzbrojení softshellom a Google maps idú do lesa psa venčiť. Za odmenu majú sľúbený svidnícky akvapark, ktorý, ako sa ukáže, je tiež len pár metrov od nášho bytu.

Bunkre našli, aj cestu nazad, tak balíme saky paky do kočíka a vyrážame na ďalšie vodné dobrodružstvo. Príjemne prekvapí polovičná cena oproti Vrbovu (a fakt, že niektoré bazény sú vnútri).

Recepčná je ale nekompromisná. S kočíkom sa dnu nesmie. Hm....čo teraz?

Ako sme sa učili v obchodných stratégiách - "nie" nie je odpoveď...zisťujem, za akých podmienok by sme sa mohli dostať dnu tak, aby sme nemuseli budiť spiaceho krpca v kočíku.

Recepčná vidí potenciál zisku a ustupuje...dovolí zobrať cez turniket búdku, a podvozok nechať na recepcii. Ako bolestné nám požičiava erárne plavecké okuliare pre Miška, lebo svoje stratil kdesi vo Vrbovom.

Malý sa zobudí presne v momente, ako sa s tou blbou búdkou dostaneme cez tri turnikety, mokrú podlahu a sto schodov k bazénu...Za odmenu sme si ale užili všetci skvelé kúpanie a sem určite ešte prídeme.

Recepčná ako bonus pridáva tip na večeru - LOKAL VERMEX, a teda, musíme uznať, že naozaj sme sa dobre najedli. Vysvieteným námestím sa gúľame domov a obdivujeme pomníky a sochy, ktoré sú tu na každom kroku. A zajtra fičíme ďalej na východ.

D6 (deň šiesty)

Plán je dostať sa čo najviac na východ. Gps nás vedie krkahájmi do Novej Sedlice. Míňame vodnú nádrž Starina, ale keďže krpec sladko spí, neriskujeme a na rozhľadni nezastavujeme. Vyjde nám to krásne do Novej Sedlice ku chalúpke deduška Večerníčka, kde si dáme prebaľovací a kŕmiaci piknik na deke za chalúpkou a obdivujeme ako je tu krásne. Nasledujeme partiu motorkárov, kotvíme v miestnej krčme na obed, dávame si výborne pirohy a halušky, a zvažujeme sily, či zvládneme výstup na Kremenec, na slovensko-poľsko-ukrajinské pomedzie. Mapa vraví, že je to trojhodinový výšľap kolmo na vrstevnice, a po tých pirohoch už sa nám to nezdá ako tak dobrý nápad, tak bookujeme penzión v Humennom a ideme do civilizácie. Majiteľ nás upozorňuje, že majú takú menšiu oslavu, či nám to nebude vadiť.

Malo mi hneď trknúť, že keď na východe povedia "menšia oslava", myslia tancovačku s muzikou pre 70 ľudí...

Ale - pani doga očarila aj harmonikára, tak nachvíľu stíchol a všetci vyšli von hladkať, takže sme s kočíkom vedeli bezpečne prejsť do izby.

Radšej sme ich nechali oslavovať, obuli tenisky a šli hľadať nejaké ihrisko. Po pár metroch prechádzky popri Laborci sme mali šťastie, narazili sme na slušný workout park, kde sa vyjašili dvohnohí aj štvornohá (tej by mohli miestne deti v Humennom založiť fanklub po našom odchode, zlietali sa k nej ako osy :D).

Na ihrisku náhodne stretávame známych, ktorých sme videli naposledy na vysokej, takže deti sa do tmy hrajú na starých kovových preliezkach a my kecáme uprostred sídliska, až takmer nestihneme večeru.

Našťastie barman sa zľutuje a na moju a Miškovu radosť vytiahne z mrazáku lososa, sme prednešok zachránení.

Na otázku, či má nejaké víno, čo by sme si mohli dať k tej rybke, že by sme radi niečo, čo sa pije u nich, odpovedá, že "u nás len tvrdé", a nalieva pohárik Araratu.

Stretávame akčných dôchodcov, ktorí idú v našom protismere a do Novej Sedlice na Kamenec sa chystajú zajtra. Pár hodín po polnoci oslava skončila, penzión stíchol, môžme ísť spať...

D7 (deň siedmy)

Dnešný plán je Morské oko vo Vihorlate. Stúpame z parkoviska a máme v pláne zakempovať na deke a potom jazero obísť, ale jalce psine do papule sami skočiť nechcú, kúpanie je zakázané, navyše sa blíži búrka, tak čo tam? Radšej rýchlo zlezieme dolu a že ideme teda na Šíravu. Na parkovisku stretávame "zraz Fiatiek", tak sa asi hodinu bavíme obhliadkou veteránov.

Na Šírave omylom odbočíme k opustenému hotelu Granit, čo sa ukáže ako šťastná náhoda, lebo nikde nikoho, parkovanie pod stromom, dobrý prístup k vode, na pláži tieň, tak sa tu vyvaľujeme do večera, čo najviac oceňuje pani psina, že sa môže len tak beztrestne vyvaľovať v mäkkej tráve a Miško, že sa smie konečne kúpať.

V penzióne stretávame na smrť zmorených dôchodcov zo včera a celkom sme radi, že sme ten Kremenec tento rok vynechali.

D8 (deň ôsmy)

Po náročnej noci, kde v penzióne stihne prebehnúť svadba, 60tka a nejaké, citujem "smutné posedenie bez muziky", po dvoch dňoch Miška s Arleenkou (pani psinou) pozná všetok personál a psinu chodia hladkať ľudia z celého priľahlého sídliska, je čas dvihnúť kotvy a poberať sa do mojej najobľúbenejšej vinohradníckej oblasti. Keďže na Tokaji sa máme ubytovať až večer, na pláne je dnes Viniansky hrad a jazero.

Prichádzame na pseudoparkovisko pod hrad, chvíľu čakáme, kým sa menší zobudí a vtom sa ku nám prirúti nejaký domáci tourguide, pýta 2€ parkovné a 20 minút nám dopodrobna vysvetľuje cestu ku hradu (ktorý voľným okom vidíme pred sebou) a techniku bezpečného preliezania plota s elektrickým ohradníkom. Núka zaparkovať motorku do dvora a naviguje auto do chládku. Máme čas, tak sa nechávame poučiť a sondujeme, čo by sme mohli o lokálnych špecifikách dozvedieť z prvej ruky. Ujo je zhovorčivý a za 5€ sa dozvedáme, že na Vinianske jazero by pre sinice nedal ani psa okúpať a poslal nás radšej zas na Šíravu. Miško už mal takmer slzu v oku, keď bolo kúpanie ohrozené, ale po prísľube, že predsa bude, odhodlane šliapal na hrad.

A teda, že nikto neľutoval. Les je to krásny, na hrade prebiehajú udržiavacie práce a niekto si tam hore dokonca urobil záhradku....

Po štandardnom prebaľovacom občerstvení, keď sme sa ako dopotené myši trochu vysušili, sme šli znova kempovať na tú Šíravu, a keď drobca začalo lámať spať, pobrali sme sa na Tokaj, nech aj matka z toho konečne niečo má...

Časť prvá

Časť tretia